Ja som cesta, pravda i život
Text: J 14,1-7
Milí priatelia, mladí, starší, rodičia, presbyteri, všetci, ktorí ste tu, uvedomujú si konfirmandi ten zlom? „Už je to fakt oficiálne.“ Dobrovoľné prihlásenie k cirkvi, k Ježišovi Kristovi. Vytrvajú, alebo sa z nich stanú ďalší zabudnutí odkonfirmovaní, ktorí len hľadajú výhovorky a zámienky ku svojej možnej lenivosti, pohodlnosti, konformite? Alebo ktorí boli jednoducho životom dotlačení inam, zomletí, unavení, ktorým z konfirmácie ostala len matná spomienka?
To teraz nevieme a vedieť nemôžeme, môžeme len dúfať. V túto chvíľu asi máme celkom jasno, a pritom stále prosíme o istotu, na ktorej budú môcť stavať v budúcnosti. „I keď vás niekto zobudí uprostred noci, potrebujete si byť úplne istí, že Boh je stále s vami a vy si toho buďte naplno vedomí a nemusíte sa báť, že by niekde zmizol.“
Keby sme sa báli, znamenalo by to, že naša dôvera voči Bohu je slabá. Že sa obávame, že by nás mohol nechať bez pomoci.
Ale určitá „chvejivosť“ viery nemusí ešte znamenať jej slabosť a nepevnosť. My sa v tej svojej potrebe absolútnej istoty snažíme predchádzať nejakému sklamaniu, preto sa uisťujeme, „zichrujeme si to“. Ale stopercentná istota tiež nie je dobrá! Vedie k pohodlnosti, namyslenosti, možno i k bezcitnosti. Či sa môžeme a máme prestať báť o svojho nemocného partnera alebo rodiča? Neprichádzali by sme o niečo? Veď predsa trocha strachu nemôže škodiť, naopak môže upevniť náš vzťah, prehĺbiť lásku k tomu, na ktorom nám záleží! Alebo máme dôverovať Hospodinovi, že „On už to nejako zariadi“ a mávnuť nad všetkým rukou? Či má naša viera za nás riešiť všetky problémy a zbavovať nás všetkých strachov?
Tak sa vynára otázka, čo viera vlastne je, čo je vaša, naša „konfirmačná“ viera. Rozumieme tomu tak, že je to osobná, bytostná dôvera niečomu, pre nás NIEKOMU. Je to stála nádej, stred nášho života. To, čo dáva nášmu životu každý deň zmysel. Najosobnejšia vec, ktorú človek môže vlastniť. To je viera.
Keď má viera dobré korene, nikto nám ju nevezme. Ale ona sa tiež mení, niekedy má silu väčšiu, inokedy menšiu. A niekedy bez varovania upadá. Viera žije: chodí i beží, tiež skáče, tancuje, je plná prekvapení. Ale – viera sa sama neudrží. Nestačí byť pokrstený, mať v knihovničke Bibliu a ísť do kostola dvakrát do roka, na Veľkú noc a Vianoce, tam si tu hodinku „odsedieť“ a do budúcich sviatkov mať pokoj. Vieru je potrebné rozvíjať, „okopávať, hnojiť.“ Vieru si musí človek maznať i byť na ňu prísny. Nemôžeme len čakať, až vykvitne sama od seba. Bez snahy vyprchá, vyparí sa. Vzťah k Bohu a Ježišovi Kristovi sa nedá zachytiť, pretože nie je hmatateľný, uchopiteľný, overiteľný ani merateľný, rovnako ako Boh i Kristus. Zachytiť sa viera NEDÁ, ale pestovať sa MUSÍ.
To nás vracia k otázke, či strach znamená malovernosť. Ale kto má právo našu vieru merať: „Tak, ty si dnes veril len dve hodiny, ty osem, ty si lepší kresťan, ty budeš vzkriesený?“ Taký nikto nie je a nebude. Nemusíme sa teda báť? Podľa prvého verša skutočne nie: „Nech sa vám srdce nestrachuje!“ Ale Ježiš nehovorí o strachu o nemocného príbuzného. Súvislosť textu ukazuje, že je to Ježišova reč na rozlúčku, taký „pred - vrchol“ evanjelia: Ježiš a jeho dvanásť apoštolov sú v Jeruzaleme, Ježiš už predpovedal svoje utrpení a lúči sa s učeníkmi. Potom príde umývanie nôh učeníkom, označenie zradcu, Petrov sľub vernosti Ježišovi až za hrob. Za to ho Ježiš celkom slušne „zotrie“ a predpovedá mu zradu, hneď trojnásobnú, skôr než kohút zakikiríka.
Práve do tejto situácie zaznie náš text, ako priama reakcia na túto zradu! A za naším textom zase: nasleduje Ježišovo zatknutie, vypočúvanie, ukrižovanie a smrť, ďalšie ľudské zrady, pády, nepochopenia a zlyhania. Ježišova reč na rozlúčku je vlastne jediným svetlom uprostred temnôt.
Toto Ježišovo svetlo do ľudských temných slabostí je vlastne veľké prekvapenie. Človek by čakal, že Majster sa Petrovým „konfirmačným“ sľubom vysmeje a pôjde si užívať posledné chvíle pokoja pred búrkou. Nakoniec vidí, ako mu učeníci aj tak neveria. Ale Ježiš nebol „normálny človek“. Na tých nechápajúcich, sľubujúcich a zrádzajúcich učeníkov sa nielenže nevykašle, ale naopak ich podporí. Dodá im dôveru a istotu a - sľúbi im svoj návrat. Odchádza, ako hovorí, len preto, aby im pripravil príbytky u svojho Otca, slyšíme. Znamená to, že sa vráti a my potom už pôjdeme s ním. On nás pozval na svoju cestu: „Cestu, kam idem, znáte,“ hovorí štvrtý verš.
Tomáš, náš zástupca v tej Ježišovej dvanástke, si nie je istý. O šesť kapitol ďalej bude pochybovať znovu, keď povie to slávne: „Dokiaľ neuvidím ruky prebodnuté klincami a nesiahnem si do jeho rán, vo vzkriesenie neuverím.“ Neveriaci Tomášovia sa dodnes snažia ísť po Ježišovej ceste, niekedy cestu stratia, potom nevedia, kade vlastne idú. Ako keď udrie smogová kalamita alebo sa človeku zarosia okuliare. To poznáme, že?
Iní, istí, kráčajú neochvejne v Ježišových stopách, ako sa domnievajú. Ježišovu cestu vždycky „vidia“, i keď ju nevidia. Nepoznajú hmlu, nevedia o smogu, kráčajú priamo, s hlavou zdvihnutou, možno s krížom v čele sprievodu a s mečom za opaskom a ohňom na perách. To je predsa v poriadku, sám Ježiš to tak chcel! Asi je lepšie niekedy pochybovať ako Tomáš, nebyť si úplne istý smerom, než byť nafúknutý zbožnou istotou.
Jedna z posledných našich otázok bola, ako možno dnes poznávať jeho cestu. Aký je ten dobrý smer nášho života?
Skúsme podobenstvo: ľudský život je ako diaľnica: má dva pruhy. Prví pruh pomenujeme „BIOS“. Tak biblická gréčtina nazýva život vo fyzickom, hmatateľnom zmysle, ako že chodíme do školy, do práce, sme zdraví alebo nemocní, dospievame, starneme a umierame. Tento diaľničný (vlastne životný) pruh asi končí smrťou. Druhý pruh života nazveme „DZOÉ“, Biblia tak označuje život pravý, vnútorný, duchovný, zasľúbený. Ten je večný, ale počas ľudského života beží obidva vedľa seba.
Zatiaľ čo v tom prvom pruhu „BIOS“ cesta všelijako zatáča, stúpa, klesá, zrýchľuje, ako beží náš život, v druhom pruhu, „DZOÉ“, je smer vždy priamy a rýchlosť konštantná. Lenže to človek nevidí a pruh „DZOÉ“ sa mu zdá, že zatáča a kľučkuje viac než „BIOS“. Pretože tak zatáča a kľučkuje ľudská viera.
Lenže našou úlohou nie je ten druhý pruh, „DZOÉ“, vytvárať! On už tu je, pevný a pripravený. Len ho my ľudia niekedy (často) nevidíme. Ale preto sme dostali „BIOS“, aby sme počas neho mohli poznávať „DZOÉ“. To je naša úloha, preto tu sme: poznávať, čo je pravý život, nie vymýšľať nové obchádzky alebo skratky.
Ako vlastne vyzerá ten život „DZOÉ“, čo o ňom človek môže povedať? Podľa textu je to ľahké, „Ježiš riekol: ‚Ja som cesta, i pravda i život.‘“ Lenže tak jasné to nie je, prax je zložitejšia. Znamená „DZOÉ“ vzdať sa všetkých radostí, ktoré ponúka „BIOS“? Vzdať sa majetku, vzťahov a citov a pomáhať a slúžiť a rozdávať sa až do odpadnutia? Máme zavesiť na klinec vzdelanie, kariéru, dobrú povesť, úspech a bežné každodenné ľudské radosti? Tak sa to niekedy predsa chápe!
Ale toto po nás Ježiš určite nechce. To by nám nedaroval to množstvo nádherných darov, ktorými je náš BIOS obohatený. Zobudíme sa do krásneho dňa, niekto nás poteší malým darčekom, bozkom, kvetinkou, vidíme nádherný západ slnka alebo počujeme peknú pesničku… čo to všetko je? To všetko sú pozdravy Božie, jeho dary pre náš BIOS, aby sme i skrze ne pochopili ten život pravý, večný, „DZOÉ“. Tak sa stretávame s Bohom vo svojom každodennom živote, len či to však vidíme a chceme vidieť.
Amen.
Deutsch